Ako som niekoľko mesiacov kráčala púšťou

Tento článok nebude plný odskúšaných návodov ani užitočných tipov. Bude o dlhej kríze, smútku a nepriehľadnej hmle. Napriek tomu dúfam, že ťa povzbudí, ak sa nachádzaš v podobnej situácii ako ja.

Jar

Tohtoročná jar bola pre mňa ťažká. Naša najmenšia oslávila rok, pribudol nám pes, a tak nejak sa úroveň nárokov na mňa posunula tesne za hranice mojich síl. Mám veľkú podporu u manžela; som mu veľmi vďačná, že zatiahol ručnú brzdu za celú našu rodinu, okresal naše plány, trpezlivo ma počúval a doprial mi cez víkendy oddych, ktorý som potrebovala (Niekoľko nedieľ po sebe sme strávili s pizzou v mestskom parku; veľmi odporúčam!). Tiež som prestala písať blog. Písanie ma napĺňalo, ale potrebovala som naň niekoľko hodín týždenne, ktoré som už jednoducho nemala. Vďaka týmto opatreniam som v zdraví zvládla organizáciu 1. sv. prijímania našej najstaršej aj nároky konca školského roka.

S nádejou som hľadela na leto. Ako si všetci oddýchneme, budeme veľa vonku a bude to super!

Leto

Leto ma zomlelo. Deti vrátane nášho najmenšieho cvrčka začali zaspávať v príšerne neskorých hodinách, pričom stále vstávali dosť skoro. A cez deň boli všade. Okrem toho žijeme obklopení širokou rodinou a družným postarším susedstvom. Je to veľký dar, no v mojej situácii mi to skôr priťažilo. Neprešiel deň, aby sa niekto nezastavil na kus reči, s čerstvou zeleninou, s taškami oblečenia alebo prosbou o pomoc. Tých malých návštev bývalo aj päť za deň. A ja som už mala toho fakt dosť. Neustále som bola v strehu kvôli našej všade vyliezajúcej najmenšej, neohláseným návštevám a potrebám ostatných detí a domácnosti. Keď som videla niekoho prichádzať, prišlo mi zle.

Ak som si chcela oddýchnuť, musela som plánovane odísť z domu. Lebo môj domov prestal byť miestom, kde som sa cítila bezpečne.

Čím som sa cítila horšie, tým menej som vládala; čím menej som vládala, tým väčší neporiadok bol u nás doma, a to zase len prispievalo k tomu, ako mizerne mi bolo. Oporný systém nás síce stále držal, ale zvyšok domácnosti bol v chaose. A tak sa mi začali pridávať ďalšie symptómy z článku o vyhorení – pocit bezmocnosti, plačlivosť, úzkosť.

Prvý problém

Pocit, že môj domov je zároveň mojím väzením, ma ničil. K tomu sa pridalo zožierajúce sebaobviňovanie, aká som strašne nevďačná. Veď každú chvíľu počúvam, aké mám šťastie, že mám takú krásnu rodinu, ako musím byť spokojná, že sme konečne vo vlastnom, aké je to úžasné, že žijem blízko rodičov a súrodencov…

Ale ja som pritom bola vďačná! Za naše deti, rodinu, susedov… A zároveň som od nich chcela ujsť. Nadlho.

V záplave protichodných pocitov, v ktorých som sa nevedela zorientovať, mi pomohla úžasná kniha od Dr. Becky Kennedy Objavte v sebe dobrého rodiča. Pokladám ju za „rodičovskú Bibliu“. Nájdete v nej odpoveď hádam na všetko, čo sa týka vášho (aj toho vnútorného) dieťaťa.

„Naša schopnosť simultánne prežívať množstvo protichodných pocitov a myšlienok je kľúčom k duševnému zdraviu.“

Dr. Becky Kennedy

Výborne! Takže môžem byť vďačná za mojich blízkych a zároveň byť v panike, keď ich vidím! … No dobre, nebolo mi oveľa lepšie. Ale aspoň jeden problém som mala vyriešený.

Druhý problém

Júnovými narodeninami našej najstaršej sa začal môj desiaty rok na materskej. Začiatok „Nového roka“ ma však netešil. Deprimovalo ma všetko, čo som už dobre poznala. Videla som kopy neporiadku, nespokojné deti a nekonečný zoznam povinností. Pripadala som si neschopná a zbytočná.

Poznáš to. Vidíš, ako sa obed, ktorý si varila hodinu, zje za päť minút. A ako tie nohavice, čo si včera starostlivo drhla žlčovým mydlom, teraz ležia v prachu detskej izby aj s dierou na kolene. Inokedy by som si len povzdychla „Nuž čo, život mamy. Ide sa ďalej.“ Ale teraz to bolo iné. Každé nespokojné zapišťanie našej najmenšej Elenky, každé pyžamo pod posteľou či blato na podlahe – to všetko mi prerážalo do hĺbky môjho vnútra a opakovalo: „Si nanič. Nič, čo spravíš, nemá zmysel. Si nikto. A už sa to nezmení.“. A ja som tým myšlienkam už nedokázala čeliť.

Stratila som samu seba.

Pred rokom, po narodení našej štvrtej, ma to dostihlo tiež. Ale v tom čase som nečelila tejto veľkej vnútornej vyčerpanosti súčasne. Teraz to už žiaden bežný oddych nedokázal zmierniť. Každá práca ma stála hromadu energie, ktorú som nemala. Ráno som sa budila s vedomím, že som nanič. Oproti minulému roku som v sebe už nemala silu „vyskočiť na koňa“ a ujsť pred dilemou, kto vlastne som. Kráčala som popri koni po dlhej prašnej ceste, ktorej koniec som nevidela.

A čo teraz…

V prvom rade som povedala najbližším o mojom preťažení a panike z ľudí. Pochopili to, za čo som im nesmierne vďačná. Začali nás navštevovať menej a naše stretnutia sa stali pre mňa opäť radostnými.

Po druhé sme zvesili z brány zvonček. Našim prekvapeným starším susedom sme s pokrčenými plecami opakovali: „Pokazil sa.“.

Po tretie som začala viac oddychovať. Manžel koncom leta odišiel na pár týždňov na otcovskú, čo mi umožnilo vziať si väčšie bloky oddychu.

Tiež som sa začala o mojich stavoch rozprávať so staršími mamami, ktoré si prešli niečím podobným. Odporúčali mi začať niečo nové – vymyslieť si novú záľubu alebo začať potroche pracovať v mojom povolaní logopédky…

V tomto čase som dostala od kamoša aj jedno veľké pozvbudenie. Chcem ti tú správu venovať tiež – len si tam doplň meno svojho dieťaťa:

„Chcem ťa povzbudiť v Tvojom boji. Je devastačné ísť niekoľko kilometrov za hranice svojich síl. Želám Ti, aby si našla spôsob, ako obnoviť svoje sily. Zároveň Ti chcem pripomenúť, čo už asi vieš, iba na to niekedy zabúdame. Že v tomto čase platíš veľmi draho za to, aby malá Ella žila svoj život s hlbokým presvedčením, že je dôležitá, chcená, že je niekoho prioritou. Nie každý z nás to má vpísané v sebe, niekto sa tomu snaží uveriť celý život. A je úžasné, že máme mamy, ktoré sú odvážne platiť tak veľkú cenu.“

Táto správa a aj iné povzbudenia od mojich blízkych mi pomohli uvedomiť si, že nie som len ufňukaná a pohodlná, a že mi môže byť ťažko. Posilnilo ma to pokračovať každý deň ďalej. Zostávalo nájsť seba.

Keď chcete niekoho nájsť, musíte vedieť, ako vyzerá, aké sú jeho poznávacie vonkajšie znaky. Ale ako nájsť svoje vnútorné Ja, keď neviem, ako vyzerá?

Hľadanie seba

Moja švagriná je certifikovaná talentová koučka. Cez ňu sa do našej rodiny dostala téma talentov, alebo, inak povedané, „DNA“ našich silných stránok. V rezignácii som sa pustila do zisťovania DNA môjho vnútorného Ja. Začala som testom talentov.

Všetkých talentov je 34 (tu si o nich jednotlivo prečítaš), a každý človek ich má inak zoradené.

Z testu som zistila, že môj najsilnejší talent je Presvedčenie (ang. Belief). Nešlo mi to do hlavy: „Presvedčenie?? Toto má byť tá moja údajná superschopnosť?!“. Skôr mi to pripadalo ako guľa na nohe. Niečo, čo zo mňa robilo extrémistu. Človeka, ktorý ide pre svoje hodnoty do krajnosti. Tam, kam mnohí radšej nezájdu. Proste čudáčka, hovorila som si.

Radšej som sa preto sústredila na ostatné talenty, ktoré v skratke hovorili, že mi ide učenie (sa) a budovanie vzťahov.

Fajn, základný popis hľadanej mám. Ale stále bola stratená. A hladná po niečom, čo som nevedela pomenovať.

Potom nasledovalo koučingové stretnutie a hodiny strávené domácimi prácami, ukladaním drobca či počas cesty sama autom, kedy som mala čas premýšľať.

Začalo sa mi vyjasnievať.

Jeseň

Zmena však neprišla mávnutím talentového prútika. Skôr by som to prirovnala k dlhému pôrodu. Vieš, že sa rodí niečo nové, ale aj tak máš v niektorých fázach dojem, že to snáď nikdy neskončí a prepadá ťa beznádej. Hlavne, keď sa napriek bolesti veci zdanlivo nehýbu.

V tom čase mi zase iná švagriná z druhej strany rodiny (ktorá nevedela o mojom skúmaní talentov) poslala biblické zamyslenie aj s dovetkom: „Keď som si toto čítala, tak mi prišlo, že ti mám toto poslať.“ Tu je aspoň úryvok:

„Boh nás vedie k pochopeniu zmyslu nášho života prostredníctvom schopností a talentov, ktoré nám dáva. … Ak si nie si istý zmyslom svojho života, rob len to, v čom si dobrý. Potom sleduj, ako Boh potvrdzuje tvoje rozhodnutia tým, že požehná tvoju snahu.“ (odkaz na Prís 16;9)

Rozmýšľala som nad tým, čo ma baví. V čom som dobrá. Ukazovalo sa mi, čo je pre mňa v živote dôležité. Moje túžby mali priestor predierať sa pritom na povrch. Hoci niekedy to bolo celkom divoké: „Budem homeschoolovať naše deti! Budem predávať háčkované deky na Sashe! Budem študovať externe psychológiu! Naučím sa za rok po španielsky!…“.

Hľadanie mi pripadalo frustrujúce; bola som z neho unavená. Videla som, že mi v tej spleti myšlienok chýba niečo zásadné. Niečo, čo poskladá rozhádzané myšlienky do zrozumiteľnej odpovede. A stále ma pritom prenasledovala jedna pedstava – obraz veľkého stromu v malom kvetináči…

Potom som objavila posledný chýbajúci dielik.

Viem, kto som

Stretla som sa totiž s príbehom človeka, ktorý spravil zdanlivo nemožné. Prinášal dialóg tam, kde vládlo nepriateľstvo a strach. Vďaka jeho úsiliu mnoho ľudí opustilo deštruktívny spôsob života a náš svet sa zmenil na lepšie miesto. Počúvala som jeho príbeh a niečo vo mne sa pohlo.

„Tento človek mal Presvedčenie určite vysoko.“ pomyslela som si.

Neviem to vysvetliť lepšie, ale v tom momente sa vo mne celkom vyjasnilo. Tá niekoľkomesačná temná hmla bola preč. Uvedomila som si, že moja cesta vedie tam, kde je najhlbšia túžba môjho vnútra. Tam je to stratené a hladné Ja. Ja, ktoré túži robiť niečo s veľkou hodnotou. A v tej chvíli som vedela, ktorá túžba to je.

Tu by sa patrilo povedať, ktorá teda! Ale to si ešte nechám pre seba. Podnikám už však nejaké kroky – pýtam sa ľudí, ktorí v danej oblasti pracujú, zháňam si bližšie informácie, skúmam možnosti.

Príbeh pokračuje

Pri pohľade zvonka sa môj život nezmenil. Ďalej som mama na plný úväzok a robím to, čo doteraz. Život na materskej ma nezačal zázračne napĺňať; vrátili sa mi však vnútorné sily. Konečne mám z čoho dávať. Predtým ma chytala panika už pri prebudení, hoci som bola oddýchnutá. Včera ráno som videla rozdiel – o piatej ráno ma zobudilo kňučanie. To ma volal z chodby náš pes, aby mi povedal „Veľmi ma mrzí tá mláka na zemi a môžem už dostať papať?“. O mláku som sa postarala, jesť som mu nedala. V tej chvíli sa zobudila najmenšia, aby mi odovzdala rovnakú správu. A ja som to po dlhých týždňoch zobrala s pokojom.

Čo príde presne ďalej, ešte netuším. Viem však, kto som.
Som veľký strom, ktorý má opäť priestor rásť.

Drahá mama,

možno aj Ty žiješ v podobnej hmle, keď si pripadáš bezvýznamná a zbytočná. Nevieš, kto si a čo bude s Tebou ďalej. Ja Ťa nepoznám, ale s istotou viem, že nech sa už cítiš akokoľvek, si jedinečná a svet by bol bez Teba chudobnejší!

Rada by som Ti dala aj nejaký presný návod, ako z tejto hmly von. Jediné však, čo Ti môžem ponúknuť, je môj osobný príbeh. A ešte jedno – počas uplynulých mesiacov boli mojím najväčším darom ľudia okolo. Ľudia, ktorí ma brali vážne, povzbudzovali ma a prijímali aj uplakanú, slabú a nespoločenskú. Veľmi Ti prajem, aby si v ťažkých obdobiach nezostala sama. Napíš si možno zoznam ľudí, ktorým by si sa mohla zveriť, a ktorí Ťa podržia, keď bude najhoršie. Ak Ťa Tvoja bolesť a slabosť vnútri prevalcujú a paralyzujú, neboj sa požiadať aj o odbornú pomoc.

Na záver zopakujem to, čo mi počas mojich preplakaných dní povedala jedna blízka duša: „Ach, úplne rozumiem a súcitím. Hladné srdce poznám. Značí to nový začiatok ⛅.“.

Maj sa krásne, mama, a nájdi samu seba 🫂.

Pavlína